A tak plynul čas,
keď jedného večera,
mal som pocit,
že všetko zastalo
a zrútilo sa
do nekonečnej priepasti,
uvidel som hviezdu,
žiariacu jak tisíc sĺnk,
jej sila ma spaľovala
a vyrážala mi dych
a ostal som ochromený,
ako nikdy pre tým
a vedel som,
že som v háji,
vraveli mi,
jeb na to,
ja som však jebal na nich,
skúsil som,
zaslepený tvojou dokonalosťou
a keď ten malý zasran
strieľal svoje ružové šípy,
tam vo svete smutných lámp
nebo zaplakalo
a ja som takmer
prišiel o prsty.

No a fakľa zahorela,
pálila až to občas
bolelo
a akosi nikoho nenapadlo
Hej človeče dolej benzín
a keď si kričala, že
svetlo zhasína,
bol som príliš zaujatý
stavaním svojej steny,
že som si ani nevšimol,
že už pri mne nie si.
A ako som tak sedel,
ukladajúc si ďalšiu tehličku
do môjho fakticky vymakaného a
monštrózneho
diela,
zrazu mi to došlo
a to čo som si celé
tie roky budoval
rozpadlo sa ako
domček z karát
a ja stojac priamo
pod ním
nemohol som uveriť čo sa
práve stalo
a tak tu ležím
pod tým nánosom
emocionálnych tvárnic
zo všetkých síl sa snažím
lapiť dych
a zavolať tvoje božské meno,
ako by to mala byť jediná
záchrana
a možno aj je,
ale už som príliš slabý
aby som z celého
srdca
tak aby to počul celý
svet
zakričal
“Nechoď!”
zatiaľ čo ty sa mi
vzdiaľuješ,
na horizonte
vidím tvoju postavu
oblečenú v šarlátovom,
dávaš si ma do krabičky
a ukladáš k ostatným,
ty predsa vieš ako to chodí
a odrazu mi to došlo,
vrátim sa naspäť tam,
do tých horúcich večerov,
keď stojac na terase,
pozeral som presne na teba
a pýtal sa Najväčšieho
frajera
je tam?
a on namiesto odpovede,
zahral si so mnou malú hru,
no povedz nie je to irónia?
A tak tu teraz sedím
a vidím ako sa rozpadávam
a cítim jemný vánok čo prichádza od východu
a rozloží ma na milióny atómov
a môj prach dopadne k tvojim nohám
a tak znova budem môcť snáď
byť s tebou.

Sedmička asi nebude
moje šťastné
číslo.

Srdce sa mi chveje,
pri myšlienke,
že sa to nepodarí,
prestávam
uvažovať,
nohy sa
podlamujú,
v ústach mám
divnú pachuť
a v žalúdku
známe šteklenie
eufória a obavy,
som celkovo
plný rozporuplných
pocitov,
vždy
keď utekám
na záchod.

Povedz mi,
čo sa to s nami stalo,
kde zmizla tá radosť,
keď hrad z piesku,
odolal kamienkom,
ktoré po ňom hádzal,
ten fagan od vedľa
a my sme ho za to
úprimne nenávideli,
z celého srdca,
tak,
ako sme dokázali milovať
a zatiaľ si nevšimli,
že ten piesok už
dávno odvial čas.

Povedz mi,
čo sa to s nami stalo,
že sme si už tak cudzí,
moja Beatrice,
ja som ťa nikdy neprestal
ľúbiť
a možno ani nikdy nezačal,
ale ty si sa
postupne vzdialila
a nedala mi vedieť,
že sa nevrátiš
a pritom jediné,
čo sme všetci chceli prežiť,
bol
ten Sen
a tak

Povedz mi,
čo sa to so mnou stalo,
že jediné čo cítim,
je púšť
a mŕtvolný pach,
lízatká som dávno zahodil
a ty to vieš,
bola si tam,
keď sa všetko zmenilo,
keď ostali len spomienky
a zdvorilé úsmevy
a vyschnuté slzy,
bola si pri tom,
keď všetky svetlá zhasli,
bez potlesku
iba mimochodom,
stála si vedľa mňa,
až kým si nenápadne
nezmizla,
tak mi povedz,
tak už mi konečne povedz,
čo sa to s nami stalo.

Malé, ustráchané dievčatko,
pozerá na svet veľkými očami,
slzy jej tečú po tvári,
jazykom ich naháňa po perách
a pýta sa sama seba,
kde sa stala chyba.
Toto predsa nebolo v pláne,
takto to nemalo vyzerať,
bábika s tromi očami,
leží na poličke,
a dievčatko sa desí
a dievčatko plače,
nad nemenným,
jasne deklarovaným,
nezvratným osudom,
všetkých pánbožkových kravičiek

Koľko krát
vravel si, že je všetko v poriadku,
koľko krát
myslel si, že nikdy to neskončí,
koľko krát
tŕpol si, z pocitu hanby.
Niet lepšieho lieku,
ako démona našich dní,
tiene v tvojom tele,
osvetľujú nejasnú budúcnosť
a robia ju vzdialenejšou,
ako kedykoľvek predtým,
v čase nevinných hier
na život a všetko čo s tým súvisí
v čase krehkých krás
neurčito splývajúcich do pocitu
až nakoniec prišlo to,
čo si nechcel,
povinnosť žiť
a ževraj sme úplne slobodní,
no tak my ale
vysvetlite
prečo sa mi zdá,
že sa na mne niekto
zabáva.

Keď nemôžeš ráno vstať,
keď pre slzy nevidíš,
keď večer nechceš zaspať,
keď cítiš čo iní nie,
keď nemáš ani floka,
keď máš rán na rozdávanie,
keď leje ako posledný krát,
keď je krásne ako vtedy …,
keď nemôžeš dýchať,
keď sa ti srdce zastaví,
keď sa ti zdá všetko fádne,
keď objavíš niečo zvláštne,
keď je všetko strašne super,
keď si po krk v hajzly,
keď už máš všetkého dosť
a chveje sa ti celé telo
a odrazu si stredom sveta
a všetko sa točí a hýbe len kvôli tebe
a zem pulzuje v rytme tvojho srdca,
vtedy spoznáš
silu
priateľstva.
(a občas aj
keď si v núdzi)

Kdesi v diaľke
hučí čosi
čo znie ako
kosačka.
Vietor jemne
pofukuje
a ozveny diaľok
prináša.
Jemná tráva,
silné stromy
cez koruny slnko
mäkko presvitá
a vtáčatá
nežne spievajú
ten starý
song
„Krása života“

Jedného dňa z večera,
kráčal som po bulvári stredom mesta
a myslel na to,
čo znamená spútať,
dve telá rubínovou stuhou.

Jedného dňa z večera,
ležal som na machu uprostred pralesa
a vychutnával si to,
čo znamená padať,
do nekonečnej priepasti extázy.

Jedného dňa z večera,
sedel som nenápadne v rohu všeobecného vrcholu situácie
a nemohol prísť na to,
čo znamená ten pocit,
keď padne dosiaľ hrdo stojaci múr,

ľudskej duše.

Jeden debil od vedľa,
hubu mal plnú krásy,
rozprával mi o nej celý čas,
až pokým,
neprišiel ten jeho
a vlak odišiel
a na krásu akosi,
zabudol.

Svet je plný podobných,
takých istých,
či skôr originálnych,
zlatokopov, ktorí
v mene všetkých,
ostatných zaručene individuálne vyspelých,
extrémne nadaných
a perfektne imidžovo vybavených,
bohémov žijúcich na okraji smotánky.
A tam, vo svojich skromných palácoch,
píšu skromné
ale
vcelku vkusné
a nespútane novátorské
a odvážne
a tak bohovo nezávislé
riadky na dlhé zimné večery,
keď dôjde,
drevo.

Chcel by som,
aby raz, keď sa obzriem spiatky,
mal som pocit, že som tu nebol
nadarmo,
že som len nesedel
a necivel do výkladov s výpredajmi
a neponevieral sa sem a ta po bulvári,
naliaty až po okraj,
zabúdajúc na život a svet,
okolo seba.

Lebo tak sa mi zdá,
že dnes niet väčšieho bludiska,
ako je ľudská duša.
Kto sa v tom má vyznať?
Nikdy som nebol nadaný,
nie som skrytý velikán duše,
tobôž nie pera,
no vždy som dúfal,
azda sa dačo urodí i
v trpkých bažinách a
na skalách
a na pláži v búrlivej zátoke.

Chcel by som,
aby moje slová nebili,
nezrážali do kolien
nehasili iným ohne
ale aby dávali nádej,
vieru a silu
bojovať za to,
čomu sa podriaďuje
aj taká krutá kurtizána
akou je láska.
Za čisté,
za nesebecké,
za obetavé,
za spaľujúce,
mocné a večné
ideály.

Lebo tak sa mi zdá,
že dnes je asi taká doba,
kto je silnejší vyhráva,
kto má väčšie zuby vedie,
kto nahodí úbohejšiu pózu žne ovácie,
nie že by som po nich túžil,
ale,
kde je do pekla tá sloboda?
a kde je tolerancia a porozumenie
a podpora a kde bratská láska
a kde ten poondiaty mier?
A kde umenie?
Van eyck, Lippi, Da Vinci, Michelangelo, Botticeli, Rembrant,
Sysley, Renoair, Degas, Van Gogh, Monet,
kde sú tí majstri čo kedysi
tak odvážne niesli pochodeň
slobody ducha a poznania,
harmónie tvarov,
nemej poézie?
V hlbokej,
čiernej,
zabudnutej,
historickej riti.

Iba kdesi na okraji lesa,
tam hŕstka bláznov- prorokov minulosti a štatistov budúcnosti,
sedí pri ohníku,
a z lesa k nim doliehajú
radostné výkriky,
poryvy šťastia dnešnej doby,
no zmenené v strašný
krutý škrekot dobyvateľov- dobytkárov,
mamonárov, zmagorených fanatikov a
primitívnych vriťolezov.
Blázni však sú a navždy ostanú len bláznami,
pomätencami, žiakmi temnoty, učňami svetla,
adeptami smrti
túžiaci po jednom
vraždiac sa navzájom
slovami ostrými ako meče,
jedni tuho zviazaní
tradíciami, konvenciami, estetikou?
druhí príliš uvoľnení
a odvážni, smelí
ukrajujúci z veľkosti
starobylých duchov?

Tak, do hája, ako na to?
čo robiť,
keď človek ostane sám
zamurovaný, zakopaný
len on a jeho ideál?
čo robiť,
keď už existuje len viera
v nekonečno a
svetlý prísľub zajtrajška?
Príjmy teda,
skromnú túto radu,
ty úbohý večný pútnik
a conqueror vlastnej duše,
od tebe podobného,
vlastne,
úplne rovnakého dobrodruha.
Zotrvaj!
božská mana poznania je najsladšia
len keď ju piješ
cez rany.