Chcel by som,
aby raz, keď sa obzriem spiatky,
mal som pocit, že som tu nebol
nadarmo,
že som len nesedel
a necivel do výkladov s výpredajmi
a neponevieral sa sem a ta po bulvári,
naliaty až po okraj,
zabúdajúc na život a svet,
okolo seba.
Lebo tak sa mi zdá,
že dnes niet väčšieho bludiska,
ako je ľudská duša.
Kto sa v tom má vyznať?
Nikdy som nebol nadaný,
nie som skrytý velikán duše,
tobôž nie pera,
no vždy som dúfal,
azda sa dačo urodí i
v trpkých bažinách a
na skalách
a na pláži v búrlivej zátoke.
Chcel by som,
aby moje slová nebili,
nezrážali do kolien
nehasili iným ohne
ale aby dávali nádej,
vieru a silu
bojovať za to,
čomu sa podriaďuje
aj taká krutá kurtizána
akou je láska.
Za čisté,
za nesebecké,
za obetavé,
za spaľujúce,
mocné a večné
ideály.
Lebo tak sa mi zdá,
že dnes je asi taká doba,
kto je silnejší vyhráva,
kto má väčšie zuby vedie,
kto nahodí úbohejšiu pózu žne ovácie,
nie že by som po nich túžil,
ale,
kde je do pekla tá sloboda?
a kde je tolerancia a porozumenie
a podpora a kde bratská láska
a kde ten poondiaty mier?
A kde umenie?
Van eyck, Lippi, Da Vinci, Michelangelo, Botticeli, Rembrant,
Sysley, Renoair, Degas, Van Gogh, Monet,
kde sú tí majstri čo kedysi
tak odvážne niesli pochodeň
slobody ducha a poznania,
harmónie tvarov,
nemej poézie?
V hlbokej,
čiernej,
zabudnutej,
historickej riti.
Iba kdesi na okraji lesa,
tam hŕstka bláznov- prorokov minulosti a štatistov budúcnosti,
sedí pri ohníku,
a z lesa k nim doliehajú
radostné výkriky,
poryvy šťastia dnešnej doby,
no zmenené v strašný
krutý škrekot dobyvateľov- dobytkárov,
mamonárov, zmagorených fanatikov a
primitívnych vriťolezov.
Blázni však sú a navždy ostanú len bláznami,
pomätencami, žiakmi temnoty, učňami svetla,
adeptami smrti
túžiaci po jednom
vraždiac sa navzájom
slovami ostrými ako meče,
jedni tuho zviazaní
tradíciami, konvenciami, estetikou?
druhí príliš uvoľnení
a odvážni, smelí
ukrajujúci z veľkosti
starobylých duchov?
Tak, do hája, ako na to?
čo robiť,
keď človek ostane sám
zamurovaný, zakopaný
len on a jeho ideál?
čo robiť,
keď už existuje len viera
v nekonečno a
svetlý prísľub zajtrajška?
Príjmy teda,
skromnú túto radu,
ty úbohý večný pútnik
a conqueror vlastnej duše,
od tebe podobného,
vlastne,
úplne rovnakého dobrodruha.
Zotrvaj!
božská mana poznania je najsladšia
len keď ju piješ
cez rany.
Žiadne komentáre
Momentálne bez kommentára.
RSS feed komentárov TrackBack Identifier URI
Napíšte komentár
