Pamätám sa,
bolo to ako včera,
keď som stával sám
a opustený
krvavé lúče Slnka
opierali sa mi o chrbát
a bez toho,
že by som to tušil,
videl som
teba,
pýtal som sa toho machra
tam Hore,
dokedy ešte
a on mi namiesto odpovede
dal
žiletku,
ten pocit bol najprv trpký
ale vzápätí prišla slasť
zabudol som na
smaragdové oblaky žiariace
nad tebou,
pretože nebolo na čo si
spomenúť
a odišiel som na dlho
aby jedného dňa
vrátil som sa späť
nový, očistený, dúfajúc
že ťa nájdem.
A tak plynul čas,
keď jedného večera,
mal som pocit,
že všetko zastalo
a zrútilo sa
do nekonečnej priepasti,
uvidel som hviezdu,
žiariacu jak tisíc sĺnk,
jej sila ma spaľovala
a vyrážala mi dych
a ostal som ochromený,
ako nikdy pre tým
a vedel som,
že som v háji,
vraveli mi,
jeb na to,
ja som však jebal na nich,
skúsil som,
zaslepený tvojou dokonalosťou
a keď ten malý zasran
strieľal svoje ružové šípy,
tam vo svete smutných lámp
nebo zaplakalo
a ja som takmer
prišiel o prsty.
No a fakľa zahorela,
pálila až to občas
bolelo
a akosi nikoho nenapadlo
Hej človeče dolej benzín
a keď si kričala, že
svetlo zhasína,
bol som príliš zaujatý
stavaním svojej steny,
že som si ani nevšimol,
že už pri mne nie si.
A ako som tak sedel,
ukladajúc si ďalšiu tehličku
do môjho fakticky vymakaného a
monštrózneho
diela,
zrazu mi to došlo
a to čo som si celé
tie roky budoval
rozpadlo sa ako
domček z karát
a ja stojac priamo
pod ním
nemohol som uveriť čo sa
práve stalo
a tak tu ležím
pod tým nánosom
emocionálnych tvárnic
zo všetkých síl sa snažím
lapiť dych
a zavolať tvoje božské meno,
ako by to mala byť jediná
záchrana
a možno aj je,
ale už som príliš slabý
aby som z celého
srdca
tak aby to počul celý
svet
zakričal
“Nechoď!”
zatiaľ čo ty sa mi
vzdiaľuješ,
na horizonte
vidím tvoju postavu
oblečenú v šarlátovom,
dávaš si ma do krabičky
a ukladáš k ostatným,
ty predsa vieš ako to chodí
a odrazu mi to došlo,
vrátim sa naspäť tam,
do tých horúcich večerov,
keď stojac na terase,
pozeral som presne na teba
a pýtal sa Najväčšieho
frajera
je tam?
a on namiesto odpovede,
zahral si so mnou malú hru,
no povedz nie je to irónia?
A tak tu teraz sedím
a vidím ako sa rozpadávam
a cítim jemný vánok čo prichádza od východu
a rozloží ma na milióny atómov
a môj prach dopadne k tvojim nohám
a tak znova budem môcť snáď
byť s tebou.
Sedmička asi nebude
moje šťastné
číslo.
